Mladá vedkyňa Michaela Šedovič: Vedecká práca a výskum otvárajú nové otázky

Majú to ženy v sociálnej vede ťažšie ako muži? Akým problémom a stereotypom musia čeliť a prečo je vlastne dôležité, aby mali ženy podmienky na to, aby robili to, čo chcú, vrátane vedy? Opýtali sme sa našej externej výskumníčky, Michaely Šedovič.

Na rôznych pozíciách a pracoviskách často panujú rôzne predsudky či stereotypy. Aké to majú ženy vo vede?

Ženy aj muži čelia stereotypným predstavám o tom, ako by mali žiť svoje životy a tieto predstavy menej často hovoria o ženách vo verejnom živote, kde veda patrí. Aj keď sa to už zlepšuje a žien vo vede v mojej generácii pribúda, tak chvíľu potrvá, kým bude ženy vidieť v seniorných pozíciách, kde sa naše predchodkyne minulé generácie nedostali, lebo ich tam nepustili stereotypy a sklenené stropy.

V čom to majú ženy vo vede ťažšie?

Ženy vo vede čelia tým istým problémom ako ženy na pracoviskách inde – sklenený strop, sexizmus, stereotypy, rozhodovanie medzi kariérou a materstvom. (Pozn. – sklenený strop je pomyselná bariéra, ktorá zabraňuje ženám vstup na vyššie pracovné pozície. Ide o skrytú formu diskriminácie.)

Myslíš, že je dôležité, aby sa vede venovali aj ženy? Prečo?

Pretože chcú. Podľa mňa neexistuje dôvod, aby sme vytvárali argumenty vysvetľujúce, prečo by mali ženy mať kdekoľvek prístup. Prečo by sa vede nemali venovať? Prečo by sa v rámci vedy nemali venovať rôznym odvetviam? Ženy by sa mali venovať všetkým pracovným odvetviam, či už vo vede alebo inde a mať prístup všade, kde chcú pôsobiť a mali by mať možnosť naplno využívať svoj potenciál.

Pôsobíš v sociálnej vede, čo je pre teba v tomto smere najfascinujúcejšie?

Vedecká práca a výskum mi dovoľujú učiť sa nové veci a stále predo mnou otvárajú nové otázky. Nútia ma premýšľať. Každodenná práca je stále novou výzvou.

Ak by si mala moc niečo na svojom odbore alebo celom priemysle zmeniť, čo by to bolo?

Určite by som bola rada, ak by bolo vedecké poznanie na Slovensku rešpektovanejšie a aby sa (mladí) vedci a vedkyne mali kde uplatňovať.

Bola si členkou našej členskej organizácie – Slovenskej debatnej asociácie. Máš pocit, že ti nejaým spôsobom pomohla rozvíjať tvoj záujem o vedu?

Na strednej škole som bola debatérkou v Slovenskej debatnej asociácii. Debatéri a debatérky ma ovplyvnili v tom, kde som sa hlásila na vysokú školu. Išla som na sociológiu do Brna na Masarykovu Univerzitu a tam som sa rozhodla venovať sa výskumu.

Máš nejaký profesijný vzor?

Najintenzívnejšie ma v súčasnosti ovplyvňujú moji vedúci na univerzite Lucinda Platt a Berkay Ozcan, ktorí sú obaja výnimoční vo svojich odboroch a zároveň vo svojej práci dbajú na to, aby prinášali výsledky, ktoré ovplyvňujú politiky a majú širší pozitívny dopad. Okrem toho obaja odvádzajú veľa práce pre vedeckú komunitu a dávajú veľa času mladším kolegom a kolegyniam, ktorí sa od nich tým pádom môžu učiť. Určite by som raz chcela vedieť takto skĺbiť rôzne aspekty práce v akademickom prostredí.

Čo by podľa teba potrebovali dievčatá a ženy na Slovensku na to, aby sa ich viac mohlo vede venovať?

To závisí od veku. Určite najprv podporu od rodičov, potom pedagogických zborov a autorít naprieč všetkými stupňami vzdelávania (aj toho neformálneho), ktorí ich budú povzbudzovať v tom, aby premýšľali, venovali sa vede a mierili čo najvyššie. Neskôr podporu štátu, ktorý bude tvoriť podmienky na to, aby sme mali excelentné výskumné pracoviská a štipendijné možnosti na to, aby vedkyne (a vedci!) mohli študovať a pôsobiť v zahraničí. A časom podporu partnerov a partneriek, vďaka ktorým budú vedieť zladiť rodinný a pracovný život.

Ako by si povzbudila dievčatá a mladé ženy na Slovensku, ktoré by sa chceli venovať vede, no nie sú úplne rozhodnuté?

Aby do toho išli. Aby sa nebáli, nenechali sa odradiť nikým, kto im bude hovoriť, že na to nemajú. Nech kladú otázky, nech napíšu tej profesoroke, sociológovi, vedcovi, astronautke, chemičke, biológovi, ktorých výskum ich zaujíma alebo ktorá/ý pôsobia na inštitúcii, kde by chceli pôsobiť s otázkami. Nech si nájdu mentora alebo mentorku, hoc nech to je na začiatku človek iba o tri roky starší, ktorý im bude pomáhať s prihláškami na súťaž alebo prípravou na prijímačky. Nech sa nehanbia za to, že sú najchytrejšou osobou v miestnosti, nech na sebe pracujú a keď raz budú tam, kde túžia byť, nech sú oporou pre mladšie kolegyne.

Michaelin príbeh

Michaela Šedovič je sociologička a demografka. V súčasnosti si robí doktorát na Katedre sociálnych politík na univerzite LSE v Londýne, kde študuje program populačných štúdií. Vo svojom dizertačnom výskume sa venuje životnej spokojnosti (wellbeing) migrantov a migrantiek v Európe a vzťahu spokojnosti migrantov a postojov voči migrantom a migrácii, ktoré má obyvateľstvo daných európskych krajín. Michaela bola počas štúdia na strednej škole členkou Slovenskej debatnej asociácie a do práce s mládežou nahliadla aj z druhej strany vďaka spolupráci s RmS. V RmS pôsobí ako externá výskumníčka a konzultantka v rámci projektu Európsky dialóg s mládežou, na ktorom sa podieľa z výskumného hľadiska.

Viac o Slovenskej debatnej asociácii nájdete tu ➡️ http://www.sda.sk/