Mladá vedkyňa Michaela Šedovič: Vedecká práca a výskum otvárajú nové otázky

Majú to ženy v sociál­nej vede ťaž­šie ako muži? Akým prob­lé­mom a ste­re­oty­pom musia čeliť a pre­čo je vlast­ne dôle­ži­té, aby mali ženy pod­mien­ky na to, aby robi­li to, čo chcú, vrá­ta­ne vedy? Opýtali sme sa našej exter­nej výskum­níč­ky, Michaely Šedovič.

Na rôznych pozíciách a pracoviskách často panujú rôzne predsudky či stereotypy. Aké to majú ženy vo vede?

Ženy aj muži čelia ste­re­otyp­ným pred­sta­vám o tom, ako by mali žiť svo­je živo­ty a tie­to pred­sta­vy menej čas­to hovo­ria o ženách vo verej­nom živo­te, kde veda pat­rí. Aj keď sa to už zlep­šu­je a žien vo vede v mojej gene­rá­cii pri­bú­da, tak chví­ľu potr­vá, kým bude ženy vidieť v seni­or­ných pozí­ciách, kde sa naše pred­chod­ky­ne minu­lé gene­rá­cie nedos­ta­li, lebo ich tam nepus­ti­li ste­re­oty­py a skle­ne­né stropy.

 

V čom to majú ženy vo vede ťažšie?

Ženy vo vede čelia tým istým prob­lé­mom ako ženy na pra­co­vis­kách inde – skle­ne­ný strop, sexiz­mus, ste­re­oty­py, roz­ho­do­va­nie medzi kari­é­rou a mater­stvom. (Pozn. – skle­ne­ný strop je pomy­sel­ná bari­é­ra, kto­rá zabra­ňu­je ženám vstup na vyš­šie pra­cov­né pozí­cie. Ide o skry­tú for­mu diskriminácie.)

 

Myslíš, že je dôležité, aby sa vede venovali aj ženy? Prečo?

Pretože chcú. Podľa mňa neexis­tu­je dôvod, aby sme vytvá­ra­li argu­men­ty vysvet­ľu­jú­ce, pre­čo by mali ženy mať kde­koľ­vek prí­stup. Prečo by sa vede nema­li veno­vať? Prečo by sa v rám­ci vedy nema­li veno­vať rôz­nym odvet­viam? Ženy by sa mali veno­vať všet­kým pra­cov­ným odvet­viam, či už vo vede ale­bo inde a mať prí­stup vša­de, kde chcú pôso­biť a mali by mať mož­nosť napl­no využí­vať svoj potenciál.

 

Pôsobíš v sociálnej vede, čo je pre teba v tomto smere najfascinujúcejšie?

Vedecká prá­ca a výskum mi dovo­ľu­jú učiť sa nové veci a stá­le pre­do mnou otvá­ra­jú nové otáz­ky. Nútia ma pre­mýš­ľať. Každodenná prá­ca je stá­le novou výzvou.

 

Ak by si mala moc niečo na svojom odbore alebo celom priemysle zmeniť, čo by to bolo?

Určite by som bola rada, ak by bolo vedec­ké pozna­nie na Slovensku rešpek­to­va­nej­šie a aby sa (mla­dí) ved­ci a ved­ky­ne mali kde uplatňovať.

 

Bola si členkou našej členskej organizácie – Slovenskej debatnej asociácie. Máš pocit, že ti nejaým spôsobom pomohla rozvíjať tvoj záujem o vedu?

Na stred­nej ško­le som bola deba­tér­kou v Slovenskej debat­nej aso­ciá­cii. Debatéri a deba­tér­ky ma ovplyv­ni­li v tom, kde som sa hlá­si­la na vyso­kú ško­lu. Išla som na soci­oló­giu do Brna na Masarykovu Univerzitu a tam som sa roz­hod­la veno­vať sa výskumu.

 

Máš nejaký profesijný vzor?

Najintenzívnejšie ma v súčas­nos­ti ovplyv­ňu­jú moji vedú­ci na uni­ver­zi­te Lucinda Platt a Berkay Ozcan, kto­rí sú oba­ja výni­moč­ní vo svo­jich odbo­roch a záro­veň vo svo­jej prá­ci dba­jú na to, aby pri­ná­ša­li výsled­ky, kto­ré ovplyv­ňu­jú poli­ti­ky a majú šir­ší pozi­tív­ny dopad. Okrem toho oba­ja odvá­dza­jú veľa prá­ce pre vedec­kú komu­ni­tu a dáva­jú veľa času mlad­ším kole­gom a kole­gy­niam, kto­rí sa od nich tým pádom môžu učiť. Určite by som raz chce­la vedieť tak­to skĺbiť rôz­ne aspek­ty prá­ce v aka­de­mic­kom prostredí.

 

Čo by podľa teba potrebovali dievčatá a ženy na Slovensku na to, aby sa ich viac mohlo vede venovať?

To závi­sí od veku. Určite najprv pod­po­ru od rodi­čov, potom peda­go­gic­kých zbo­rov a auto­rít naprieč všet­ký­mi stup­ňa­mi vzde­lá­va­nia (aj toho nefor­mál­ne­ho), kto­rí ich budú povzbu­dzo­vať v tom, aby pre­mýš­ľa­li, veno­va­li sa vede a mie­ri­li čo naj­vyš­šie. Neskôr pod­po­ru štá­tu, kto­rý bude tvo­riť pod­mien­ky na to, aby sme mali exce­lent­né výskum­né pra­co­vis­ká a šti­pen­dij­né mož­nos­ti na to, aby ved­ky­ne (a ved­ci!) moh­li štu­do­vať a pôso­biť v zahra­ni­čí. A časom pod­po­ru par­tne­rov a par­tne­riek, vďa­ka kto­rým budú vedieť zla­diť rodin­ný a pra­cov­ný život.

 

Ako by si povzbudila dievčatá a mladé ženy na Slovensku, ktoré by sa chceli venovať vede, no nie sú úplne rozhodnuté?

Aby do toho išli. Aby sa nebá­li, nene­cha­li sa odra­diť nikým, kto im bude hovo­riť, že na to nema­jú. Nech kla­dú otáz­ky, nech napí­šu tej pro­fe­so­ro­ke, soci­oló­go­vi, ved­co­vi, astro­naut­ke, che­mič­ke, bio­ló­go­vi, kto­rých výskum ich zau­jí­ma ale­bo ktorá/​ý pôso­bia na inšti­tú­cii, kde by chce­li pôso­biť s otáz­ka­mi. Nech si náj­du men­to­ra ale­bo men­tor­ku, hoc nech to je na začiat­ku člo­vek iba o tri roky star­ší, kto­rý im bude pomá­hať s pri­hláš­ka­mi na súťaž ale­bo príp­ra­vou na pri­jí­mač­ky. Nech sa nehan­bia za to, že sú naj­chyt­rej­šou oso­bou v miest­nos­ti, nech na sebe pra­cu­jú a keď raz budú tam, kde túžia byť, nech sú opo­rou pre mlad­šie kolegyne.

Michaelin príbeh

Michaela Šedovič je soci­olo­gič­ka a demo­graf­ka. V súčas­nos­ti si robí dokto­rát na Katedre sociál­nych poli­tík na uni­ver­zi­te LSE v Londýne, kde štu­du­je prog­ram popu­lač­ných štú­dií. Vo svo­jom dizer­tač­nom výsku­me sa venu­je život­nej spo­koj­nos­ti (well­be­ing) mig­ran­tov a mig­ran­tiek v Európe a vzťa­hu spo­koj­nos­ti mig­ran­tov a posto­jov voči mig­ran­tom a mig­rá­cii, kto­ré má oby­va­teľ­stvo daných európ­skych kra­jín. Michaela bola počas štú­dia na stred­nej ško­le člen­kou Slovenskej debat­nej aso­ciá­cie a do prá­ce s mlá­de­žou nahliad­la aj z dru­hej stra­ny vďa­ka spo­lu­prá­ci s RmS. V RmS pôso­bí ako exter­ná výskum­níč­ka a kon­zul­tant­ka v rám­ci pro­jek­tu Európsky dia­lóg s mlá­de­žou, na kto­rom sa podie­ľa z výskum­né­ho hľadiska.

 

 

Viac o Slovenskej debat­nej aso­ciá­cii náj­de­te tu ➡️ http://​www​.sda​.sk/