Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli neobzerať sa späť len cez dátumy a oficiálne míľniky. Pripomeňme si skúsenosti a pamäť  ľudí, ktorí boli pri tom, aj tých, ktorí RmS formujú dnes. Oslovili sme zakladajúce organizácie Rady mládeže Slovenska, konkrétne DOMKU – Združenie saleziánskej mládeže a Slovenský skauting, aby spolu s nami reflektovali začiatky RmS, svoje pôsobenie v nej a to, čo pre nich členstvo v tomto „zastrešení“ znamenalo a znamená. 

Súčasťou výročia bol aj sviatočný diel podcastu Krajina mladých, v ktorom sme sa rozprávali s Jurajom Lizákom, súčasným riaditeľom Rady mládeže Slovenska, a Ondrejom Gallom, jej bývalým dlhoročným riaditeľom.

Keď sa dnes povie 35 rokov, môže to znieť ako formálne jubileum. V spomienkach organizácií však nejde o okrúhle číslo, ale o veľmi konkrétne obrazy. DOMKA si napríklad pamätá časy, keď v RmS nebol nikto zamestnaný a v kancelárii bol iba jeden počítač. Nespomína to ako sťažnosť, ale ako pripomenutie atmosféry začiatkov, keď sa veľa vecí dialo dobrovoľnícky a improvizovane, no s jasným cieľom. Už vtedy bolo zrejmé, že ak majú mládežnícke organizácie na Slovensku fungovať a rozvíjať sa, potrebujú sa vedieť spojiť, zosieťovať a hovoriť spoločným hlasom.

Podobne to vníma aj Slovenský skauting, ktorý vznik RmS opisuje ako bod, kedy sa práca s mládežou po spoločenských zmenách sprofesionalizovala. RmS pre skautov nebola len ďalšou organizáciou, ale platformou, kde sa mládežnícke združenia mohli prepájať, zastupovať a spoluvytvárať prínosné prostredie. Prostredie, v ktorom sa dá robiť kvalitná práca s deťmi a mladými ľuďmi dlhodobo, systematicky a nielen vďaka osobnému nasadeniu jednotlivcov.

Ondrej Gallo v podcaste tieto začiatky zasadzuje do širšieho kontextu vývoja občianskej spoločnosti na Slovensku. RmS podľa neho vznikala ako strecha pre organizácie, ktoré cítili potrebu byť spolu, či už kvôli legislatíve, financovaniu, alebo jednoducho preto, že v novom štáte bolo dôležité nenechať prácu s mládežou bez zastúpenia. Už samotný fakt, že RmS existuje 35 rokov a že niektoré organizácie v nej pôsobia od jej vzniku dodnes, ukazuje, že táto potreba nebola krátkodobá ani náhodná.

Spomienky členov DOMKY túto „strechu“ približujú veľmi prakticky. Pripomínajú si vstup do RmS už v roku 1991, obdobia kríz aj stabilizácie, valné zhromaždenie v roku 1996, ale aj postupné budovanie profesionálneho zázemia. Objavuje sa výkonný tajomník, sekretariát a ľudia, ktorí majú na starosti mládežnícku politiku, zahraničie či komunikáciu. Ľudia z DOMKY zároveň spomínajú obdobia, keď bola RmS silným partnerom štátu, keď sa zástupcovia intenzívne stretávali, tvorili spoločné materiály, realizovali projekty a zahraničné výmeny.

Keď sa dnes pozeráme na to, čo sa za 35 rokov zmenilo, odpoveď nie je jednoznačná. Zmenil sa svet mladých ľudí, tempo, v akom vyrastajú, aj výzvy, ktorým čelia. Ondrej Gallo v podcaste hovorí, že mladí dnes prichádzajú do sveta, na ktorý sa nedá pripraviť. Práve preto podľa neho rastie význam reziliencie a schopnosti prispôsobovať sa. Zároveň však upozorňuje, že niektoré veci zostávajú rovnaké. Potreba hodnotového ukotvenia, spolupatričnosti a komunity sa nemení. A to je niečo, čo mládežnícke organizácie prinášajú naprieč generáciami, bez ohľadu na to, či existujú desať, päťdesiat alebo sto rokov.

Predstavitelia Slovenského skautingu vnímajú, že RmS dnes viac pracuje s dátami a skúsenosťami z terénu, reflektuje aktuálne výzvy a snaží sa presadzovať riešenia, ktoré majú reálny dopad. Ako príklad uvádzajú tému letných táborov. Ide o veľmi konkrétnu oblasť, kde sa mládežnícka politika stretáva s každodennou realitou. Podarilo sa nastaviť podmienky tak, aby boli tábory bezpečné, zvládnuteľné pre organizátorov a dostupné pre rodiny. Potom sa stávajú presne tým miestom, kde sa systémová práca premieta do života detí a mladých.

Silnou líniou, ktorá sa prirodzene prepája v odpovediach organizácií aj v podcaste, je spolupráca naprieč rozdielmi. DOMKA ju pomenúva ako jednu z najväčších hodnôt RmS – spoluprácu konzervatívnych a liberálnych organizácií pre dobro mladých ľudí. Ondrej Gallo túto skúsenosť potvrdzuje aj zo svojej riaditeľskej praxe. Práve v RmS si vážil kultivovaný dialóg, v ktorom sa hodnoty neodsúvali nabok, ale zároveň sa nehľadali nepriatelia. Hľadali sa spoločné riešenia. To, že vedeli spolu sedieť veľmi rôznorodé organizácie, bolo možné preto, že ich spájal spoločný cieľ: práca s mladými ľuďmi.

Súčasný riaditeľ RmS Juraj Lizák v podcaste upozorňuje aj na výzvy dneška. Hovorí o tom, že participácia mladých ľudí sa niekedy zužuje na aktivity, ktoré dobre vyzerajú navonok, ale nemajú reálny dosah. Modelové parlamenty či simulácie majú svoje miesto, no nesmú nahrádzať skutočné spolurozhodovanie. Jeho veta, že „simulácia nie je participácia“, vystihuje, že po 35 rokoch už nejde len o to, aby mladí mali priestor zapojiť sa, ale aby mali možnosť reálne ovplyvňovať rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú – od začiatku tvorby politík až po hodnotenie ich dopadu.

Zároveň zaznieva aj kritickejší tón o prostredí, v ktorom dnes mládežnícke a občianske organizácie fungujú. Ondrej Gallo otvorene hovorí o únave, tlaku a nálepkovaní, ktoré môžu viesť k opatrnosti či autocenzúre. Aj preto má dnes zmysel vracať sa k pôvodnej myšlienke RmS – k potrebe mať „strechu“, ktorá dokáže chrániť priestor pre prácu s mládežou, viesť trpezlivý dialóg so štátom a zároveň si strážiť hodnoty, na ktorých sektor stojí.

Tridsaťpäť rokov Rady mládeže Slovenska je príbehom postupného dozrievania. Od čias jedného počítača v kancelárii cez budovanie profesionálneho zázemia. Profesionáli v RmS dnes dokážu skúseností z terénu podporiť kvalitnými dátami a stretnúť sa v rozmanitosti a rozdielnosti samotných členských organizácií. RmS sa stará o to, aby hlas mladých neostal len symbolický. Ak sa dnes pýtame, čo bude o ďalších desať rokov, odpoveď sa v tomto príbehu už črtá. Nechceme len reagovať na to, čo príde. Chceme s mladými ľuďmi spoluvytvárať ich budúcnosť už teraz. S rozvahou, hodnotami a schopnosťou držať spolu aj v meniacom sa svete.