Všetci sa dnes zhodnú na tom, že neformálne metódy a hodnotové vzdelávanie sú kľúčovými chýbajúcimi prvkami v našom vzdelávaní. Napriek deklaráciám sa však tento postoj nijak v realite neprejavuje. Trend je skôr opačný.

Slovenské školstvo je v posledných mesiacoch v centre verejnej diskusie viac ako kedykoľvek predtým. Vyrojilo sa obrovské množstvo rôznorodých názorov o tom, čo mu je, prečo nefunguje, a ako ho treba meniť. V roztrieštenej diskusii však existujú dva pevné body:

1) Zdá sa, že všetci dnes súhlasia s tým, že naše vzdelávanie je príliš formálne. Preferuje memorovanie na úkor tvorivého myslenia, rozvíjania mäkkých zručností či prepájania poznatkov.

2) Po výsledkoch minuloročných parlamentných volieb je zrejmým a všeobecne prijímaným faktom, že občianske vzdelávanie u nás nefunguje. Vieme, že je nutné hľadať spôsoby, ako so žiakmi a študentmi otvárať spoločenské a hodnotové témy. Teraz to naše školstvo nezvláda.

Vyriešiť tieto dva neduhy je mimoriadne náročné. Vo vzduchu visia komplexné reformné návrhy (tzv. „Učiace sa Slovensko“) aj izolované nesystémové opatrenia (povinná návšteva Osvienčimu, viac hodín dejepisu). Nikto si však nerobí ilúzie, že by k vyriešeniu problémov došlo okamžite. Aj najväčší optimisti hovoria o postupných pozitívnych zmenách v horizonte desiatok rokov.

Kým sa problémy s príliš formálnym vzdelávaním a slabou výchovou k hodnotám nevyriešia celoplošne, je v najlepšom záujme štátu podporovať aktivity, ktoré tieto neduhy školstva aspoň čiastočne zmierňujú. V tomto smere mládežnícke organizácie vykonávajú presne tú prácu, ktorú potrebujeme. Otvárajú s mladými ľuďmi spoločenské a hodnotové témy, vzdelávajú ich a učia ich zručnostiam, ktoré im dnes v škole nikto nedá. Tieto aktivity vypĺňajú dôležitú medzeru v štátnom vzdelávaní práve v oblastiach, ktoré sú širokým konsenzom považované za najviac problematické.

Mládežníckych organizácií dnes existuje pestrá ponuka: celosvetovo pôsobiace (slovenskýmaďarský skauting), špecificky slovenské (Fénix), kresťanské (eRko) a mnohé ďalšie. Štátom dotované celoslovenské mládežnícke organizácie dnes združujú 75 393 mladých ľudí.  Všetky ponúkajú typ osobnostného rozvoja, ktorý je v rámci slovenského vzdelávania unikátny.

Mládežnícke organizácie sú často úspešné tam, kde školy nestačia. Ich členovia sú preukázateľne tolerantnejší, pociťujú väčšiu zodpovednosť za spoločnosť okolo seba a učia sa svoje poznatky prepájať a využívať v praxi. Jednou z priorít štátnej vzdelávacej politiky by preto mala byť všemožná podpora týchto organizácií: aby sa mohli rozvíjať, prijímať nových členov a pracovať s nimi čoraz kvalitnejšie.

Realita je však frustrujúco iná:

–        Systém podpory aktivít mimo vyučovania je vychýlený na úkor občianskeho a hodnotového vzdelávania. Na hodnotové vzdelávanie a prácu s mládežou je vyčlenených 0,86% z objemu peňazí na podporu aktivít mimo vyučovania (1,6 mil.€ z 187,4 mil. € v roku 2014). Štát uprednostňuje umelecké a záujmové vzdelávanie.

–        Až 91% zdrojov na vzdelávanie mimo vyučovania smeruje na 5-15 ročných (najmä na školské kluby detí – „družiny,“ CVČ či ZUŠ, ktoré primárne využíva táto veková skupina). Rozvoj a podpora aktivít pre mládež 15+ sú značne podhodnotené.

–        Podpora práce s mládežou a mládežníckych organizácií má navyše klesajúci trend. Dotácie na aktivity organizácií prispievajúcich k hodnotovému a osobnostnému rozvoju mládeže klesli za posledných desať rokov o 16 % (z 1 963 065€ v roku 2008 na 1 656 418 € v roku 2017).

–        Keďže však zároveň narástol počet členov mládežníckych organizácií, štátna podpora na jedného člena klesla ešte výraznejšie. Kým v roku 2008 bola priemerná podpora na člena 38,89€, v roku 2017 to bolo už len 21,97€ – pokles o 44%.

Ak by štát podporoval mládežnícke organizácie v rovnakej miere (zachoval priemernú dotáciu na člena) ako v roku 2008, musel by navýšiť iba program PODPORA o vyše milión Eur (na 2 932 034€ z dnešnej úrovne 1 656 418 € ). A to len na dorovnanie úrovne z minulosti (!), mimo deklarovanej špeciálnej podpory neformálneho a hodnotového vzdelávania, o ktorej dnes často počujeme z úst politikov.

Pokles podpory zo strany štátu tlačí organizácie do prepúšťania metodikov a obmedzovania ďalších nákladov. Mnohé organizácie ako prvé opustili najdrahšie a najrizikovejšie aktivity,  najmä pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia a mladých ľudí, na ktorých sa zameriavajú extrémisti. To je vývoj, ktorým v konečnom dôsledku utrpíme všetci.

Vieme, že situáciu nezlepší len väčšia štátna dotácia a napíšeme o tom viac v nasledujúcich blogoch. Dostali sme sa však do stavu, keď mládežnícky sektor potrebuje navýšenie zdrojov, aby sa po desiatich rokoch škrtania mohol nadýchnuť. Keď sa to „nestihlo“ v roku 2016, tak veríme, že do konca tohto roka Ministerstvo školstva nájde ochotu na navýšenie – vzhľadom na jeho celkový rozpočet vlastne nepatrné. Inak ich vyhlásenia o podpore neformálneho a hodnotového vzdelávania nie je možné brať vážne.

Matej Cíbik