Predložený „Návrh cieľov národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania“ je skutočne progresívnou predstavou o budúcnosti školstva na Slovensku. Všetko však visí na jeho zavedení do praxe. 

Vízia a realita

Predstavenie „Návrhu cieľov Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania“ vyvolalo pomerne veľkú diskusiu v odborných kruhoch aj mimo nich. A niet sa čo čudovať – ide o prvý krok procesu, ktorý minister Plavčan označil za „najväčšiu reformu školstva za posledných 25 rokov“. Dokument samotný je navyše vďačným námetom kritiky, pretože má výrazné nedostatky. To by však nemalo zakryť fakt, že je to dobrá a progresívna predstava o budúcnosti slovenského školstva, na ktorej je možné ďalej pracovať.

Väčšina kritikov predloženého dokumentu poukázala jeho praktické aspekty. Návrh nerozoberá konkrétne opatrenia a nesnaží sa ich zdôvodniť. U tých opatrení, ktoré aspoň čiastočne rozpracované sú, chýbajú základné výpočty ich finančnej náročnosti a aspoň minimálne ubezpečenie, že ich ministerstvo naozaj chce financovať (prípadne že na to vôbec má). Oba tieto problematické body sú pravdivé. Dokument samotný nemá ani nebude mať žiadne priame praktické dopady.

Pozitíva predloženého dokumentu

Účelom „návrhu cieľov“ však, ak tomu dobre rozumiem, neboli okamžité praktické dopady. Mal popísať stav slovenského školstva, ku ktorému sa chceme dostať. Až následne prídu pilotné projekty, ktoré postupne začnú predložené myšlienky zavádzať do praxe. Ak vezmeme „návrh cieľov“ ako víziu, môžeme jej vyčítať máločo. Predstavuje skutočne moderný a progresívny obraz školstva, ktoré je zamerané na individuálne potreby študenta. Uznáva, že každý sme iný a rôzne deti môžu vyžadovať rôzny prístup. To sa týka malých géniov, detí z osady, ale zďaleka nie len ich. Vyžadovať balík faktografických informácií od všetkých detí určitého veku bez ohľadu na ich záujmy, preferencie a stupeň rozvoja zbytočne zabíja prirodzenú zvedavosť a aktivitu. Žiaci a učitelia by nemali byť otrokmi zhora daného systému očakávaní pre každý ročník.

„Návrh cieľov“ rieši tiež atmosféru v školstve a vzťahy medzi jednotlivými aktérmi. Práve ona do veľkej miery môže za to, že slovenskí žiaci nechodia do školy radi a nevidia v nej zmysel. Autori dokumentu chcú, aby nastala zmena myslenia. Trochu idealistickým jazykom tvrdia, že v školstve má prevládnuť  „dôvera nad podozrievaním, podpora nad kontrolou, diskusia nad nariadeniami, expertnosť nad úradníckym duchom, ústretovosť nad odmietaním, otvorenosť inováciám a ochota skúšať nové veci nad opatrnosťou a strnulosťou, neformálny prístup nad byrokraciou“. Toto všetko sú samozrejme neduhy, ktoré netrápia len školstvo, ale celý verejný sektor na Slovensku. Je však dobre, že ich ministerstvo explicitne pomenovalo Ak sa bude snažiť ich aktívne odstrániť (lebo veľká väčšina z nich prichádza práve „zhora“), bude to výrazný posun vpred.

Naše návrhy

V Rade mládeže Slovenska však napriek vyššie spomenutým pozitívam máme niekoľko dôležitých pripomienok. Predložený dokument  sa navzdory svojej progresívnosti stále priveľmi sústreďuje na školy ako hlavného nositeľa vzdelávania. Školstvo na Slovensku by malo byť čo najviac otvorené mládežníckym organizáciám, iniciatívam samotných študentov a neformálnemu vzdelávaniu. Zároveň by ministerstvo malo uznať, že samotní žiaci a študenti sú hlavným „stakeholderom“ vzdelávacieho systému – a mali by podľa toho aj byť vnímaní a zapojení do rozhodovania.

Naše námietky sme podrobne rozpracovali, spísali a predložený dokument sme pripomienkovali. Uvidíme, do akej miery sa odrazia na jeho výslednej forme. Situáciu budeme ďalej sledovať.

Matej Cíbik